Kuba nás potrebuje viac ako kedykoľvek predtým

V nedeľu 11. júla mnohí z nás videli pozoruhodné zábery o protesty na Kube. Ako kubánsky Američan som bol prekvapený, keď som videl nepokoje. Posledných šesť desaťročí bola Kuba vzorom stability v Latinskej Amerike tvárou v tvár ekonomickým sankciám USA, koncu studenej vojny a špeciálnemu obdobiu rokov 1990-1995, keď Kubánci každý deň hladovali, keďže sovietske dotácie vyschli. Tento čas sa cíti inak. COVID-19 pridal značné utrpenie do životov Kubáncov, tak ako na celom svete. Zatiaľ čo Kuba vyvinula nie jednu, ale dve vakcíny, ktoré konkurujú účinnosti vakcínam vyvinutým v USA, Európe a Číne, pandémia postupuje rýchlejšie, ako vakcíny dokážu držať krok. Ako sme videli v USA, táto choroba neberie žiadnych väzňov. 

Nerád vidím rodnú zem svojich rodičov pod takým nátlakom. Narodený v Kolumbii rodičom, ktorí odišli z Kuby ako deti, nie som váš normálny kubánsky Američan. Väčšina kubánskych Američanov, ktorí vyrastali v Miami ako ja, nikdy nebola na Kube a pozná iba príbehy svojich rodičov. Keďže som cestoval na Kubu viac ako 90-krát, mám prst na pulze obyvateľov ostrova. Cítim ich bolesť a túžim po zmiernení ich utrpenia. 

Na Kube som pracoval od roku 1999 — viac ako polovicu svojho života a celú svoju kariéru. Mojou prácou je ochrana oceánov a podobne ako kubánska medicína, aj kubánska oceánska vedecká komunita prekračuje svoju váhu. Bola to radosť pracovať s mladými kubánskymi vedcami, ktorí tak tvrdo ako oni pracujú na objavovaní svojho oceánskeho sveta s obmedzeným rozpočtom a so značnou vynaliezavosťou. Tvoria riešenia hrozieb oceánu, ktorým čelíme všetci, či už sme socialisti alebo kapitalisti. Môj príbeh je príbehom spolupráce proti všetkým očakávaniam a príbehom, ktorý mi dal nádej. Ak dokážeme spolupracovať s naším južným susedom na ochrane nášho spoločného oceánu, môžeme dosiahnuť čokoľvek.  

Je ťažké vidieť, čo sa deje na Kube. Vidím mladých Kubáncov, ktorí nikdy nezažili zlaté časy ako starší Kubánci, keď im socialistický systém dával to, čo potrebovali, keď to potrebovali. Vyjadrujú sa ako nikdy predtým a chcú byť vypočutí. Majú pocit, že systém nefunguje tak, ako by mal. 

Tiež vidím frustráciu od kubánskych Američanov, ako som ja, ktorí si nie sú istí, čo majú robiť. Niektorí chcú vojenskú intervenciu na Kube. Hovorím nie teraz a nikdy. Kuba o to nielenže nepožiadala, ale musíme rešpektovať suverenitu ktorejkoľvek krajiny, keďže to isté očakávame od našej vlastnej krajiny. My ako krajina sme sedeli šesť desaťročí a neponúkli sme kubánskemu ľudu ruku, len sme uvalili embargá a obmedzenia. 

Jedinou výnimkou bolo krátkodobé zblíženie medzi prezidentmi Barackom Obamom a Raúlom Castrom, ktoré bolo pre mnohých Kubáncov krátkou zlatou epochou nádeje a spolupráce. Žiaľ, bolo to rýchlo odvolané, čím sa prerušila nádej na spoločnú budúcnosť. Pre moju vlastnú prácu na Kube predstavovalo krátke otvorenie vyvrcholenie rokov práce s využitím vedy na stavanie mostov. Nikdy predtým som nebol taký nadšený z budúcnosti kubánsko-amerických vzťahov. Bol som hrdý na americké myšlienky a hodnoty. 

Ešte viac ma frustruje, keď počujem politikov USA, ktorí tvrdia, že musíme posilniť obmedzenia a pokúsiť sa vyhladovať Kubu, aby sa podriadila. Prečo je riešením utrpenie 11 miliónov ľudí? Ak Kubánci prežili špeciálne obdobie, prežijú aj toto náročné obdobie.  

Videl som kubánskeho amerického rappera Pitbulla hovoriť vášnivo na Instagrame, ale neponúkame žiadne nápady na to, čo môžeme ako komunita urobiť. Je to preto, že je toho málo, čo môžeme urobiť. Embargo nás spútalo. Zbavilo nás to možnosti vyjadrovať sa k budúcnosti Kuby. A za to si môžeme sami. Nie je to zvaľovanie viny na embargo za utrpenie na Kube. Mám na mysli, že embargo ide proti americkým ideálom a v dôsledku toho obmedzilo naše možnosti ako diaspóry, ktorá sa snaží pomôcť našim bratom a sestrám cez Floridský prieliv.

To, čo momentálne potrebujeme, je viac angažovanosti s Kubou. Nie menej. Na čele by mali byť mladí kubánski Američania. Mávať kubánskymi vlajkami, blokovať diaľnice a držať nápisy SOS Cuba nestačí.  

Teraz musíme požiadať o zrušenie embarga, aby sa zastavilo utrpenie kubánskeho ľudu. Musíme zaplaviť ostrov naším súcitom.  

Embargo USA voči Kube je konečným zneužitím ľudských práv a nezávislosti Američanov. Hovorí nám, že nemôžeme cestovať alebo míňať peniaze, kde sa nám zachce. Nemôžeme investovať do humanitárnej pomoci ani si nemôžeme vymieňať poznatky, hodnoty a produkty. Je čas vziať späť svoj hlas a vyjadriť sa k tomu, ako sa zapájame do našej vlasti. 

90 míľ oceánu je všetko, čo nás delí od Kuby. Ale aj oceán nás spája. Som hrdý na to, čo som v The Ocean Foundation so svojimi kubánskymi kolegami dosiahol pri ochrane spoločných morských zdrojov. Ak dáme spoluprácu nad politiku, môžeme skutočne pomôcť 11 miliónom Kubáncov, ktorí nás potrebujú. My ako Američania to dokážeme lepšie.   

- Fernando Bretos | Programový dôstojník, The Ocean Foundation

Kontakt médií:
Jason Donofrio | The Ocean Foundation | [chránené e-mailom] | (202) 318 - 3178