2. časť: Úvaha o 30. výročí Dohovoru OSN o morskom práve

Autor: Matthew Cannistraro

Reaganov ideologický odpor k zmluve sa skrýval pod patinou verejného pragmatizmu. Tento prístup zahmlil podmienky diskusie UNCLOS ktoré po jeho predsedníctve viedlo k opozícii založenej na ideologických obavách a nie na záujmoch nášho námorného priemyslu. Táto opozícia zožala úspech, pretože jej postoje dobre rezonovali u niekoľkých kľúčových senátorov. Z dlhodobého hľadiska však pragmatické obavy prevážia nad ideologickými a títo oponenti stratia svoj význam.

Reaganove verejné pozície k UNCLOS sa nezhodovali s jeho súkromnými názormi na zmluvu. Verejne identifikoval šesť konkrétnych revízií, vďaka ktorým by bola zmluva prijateľná, čím by zakotvil jeho pragmatizmus. Súkromne napísal, že „nepodpíše zmluvu ani bez sekcie ťažby na morskom dne“. Okrem toho vymenoval za svojich delegátov na rokovania hlasných odporcov zmluvy, ktorí mali všetci ideologické výhrady. Napriek pozostatku verejného pragmatizmu Reaganove súkromné ​​spisy a menovania delegátov potvrdzujú jeho vlastné hlboké ideologické výhrady.

Reaganove činy pomohli zjednotiť trvalý anti-UNCLOS konsenzus medzi konzervatívnymi mysliteľmi ukotvenými v idealizme, no zahalenými pragmatizmom. V roku 1994 opätovným prerokovaním UNCLOS vznikla revidovaná zmluva, ktorá riešila väčšinu Reaganových vyjadrených obáv v súvislosti s ťažbou na morskom dne. Desať rokov po opätovnom prerokovaní však Jean Kirkpatrick, Reaganov veľvyslanec pri OSN, komentoval revidovanú zmluvu: „Predstava, že oceány alebo vesmír sú ‚spoločným dedičstvom ľudstva‘, bola – a je – dramatickým odklonom od tradičných západných koncepcií SÚKROMNÝ POZEMOK." Toto vyhlásenie upevňuje jej ideologickú opozíciu voči základu zmluvy v súlade s Reaganovým súkromným presvedčením.

More nikdy nebolo „majetkom“. Kirkpatrick, podobne ako mnohí konzervatívni odporcovia zmluvy, naháňa oceán do svojej ideológie namiesto toho, aby pestoval pozíciu založenú na realite využívania oceánov. Väčšina argumentov proti zmluve má rovnaký vzor. Jeden učenec nadácie Heritage Foundation zhrnul konzervatívnu realistickú opozíciu a napísal: „Americké námorníctvo ‚uzamkne‘ svoje práva a slobody... svojou schopnosťou potopiť akúkoľvek loď, ktorá by sa pokúsila popierať tieto práva,“ a nie ratifikáciou UNCLOS. Aj keď to môže platiť pre námorníctvo, ako sme videli v Ekvádore, naše rybárske a obchodné lode nemôžu mať všetky vojenské eskorty a ratifikácia UNCLOS pomôže zaistiť ich bezpečnosť.

Izolacionisti tvrdia, že UNCLOS sa stane pre USA rovnako nepriateľským, ako je OSN pre USA samotné. Oceán je však globálny zdroj a na jeho riadenie je potrebná medzinárodná spolupráca. Jednostranné vyhlásenia o suverenite, ktoré nasledovali po Trumanových proklamáciách, viedli k nestabilite a konfliktom na celom svete. Zrušenie UNCLOS, ako navrhujú títo izolacionisti, by znamenalo novú éru nestability pripomínajúcej obdobie po Trumanových vyhláseniach. Táto nestabilita vyvolávala neistotu a riziko, čo bránilo investíciám.

Konzervatívci voľného trhu tvrdia, že paralelný systém bráni hospodárskej súťaži. Majú pravdu, no neobmedzená súťaž o zdroje oceánov nie je účinným prístupom. Spojením lídrov z celého sveta, aby spravovali podmorské nerasty, sa môžeme pokúsiť zabezpečiť, aby firmy nemohli zbierať zisky z morského dna bez ohľadu na blaho súčasných a budúcich generácií. Ešte dôležitejšie je, že ISA poskytuje stabilitu potrebnú pre takmer miliardové investície potrebné na začatie ťažby. Stručne povedané, odporcovia UNCLOS aplikujú pozemské politické ideológie na zdroj presahujúci rámec tohto diskurzu. Tým tiež ignorujú potreby nášho námorného priemyslu, z ktorých všetky podporujú ratifikáciu. Zaujali stanovisko, ktoré rezonuje s konzervatívnymi republikánskymi senátormi, a vzbudili dostatok odporu, aby zabránili ratifikácii.

Kľúčové ponaučenie, ktoré si treba odniesť z tohto boja, je, že ako sa mení oceán a spôsob, akým ho používame, musíme vyvíjať naše riadenie, technológie a ideológie, aby sme dokázali čeliť výzvam, ktoré tieto zmeny predstavujú. Po stáročia dávala doktrína o slobode morí zmysel, ale ako sa zmenilo využitie oceánov, stratila svoj význam. V čase, keď Truman vydal svoje vyhlásenia z roku 1945, svet potreboval nový prístup k správe oceánov. UNCLOS nie je dokonalým riešením problému správy vecí verejných, ale ani nič iné, čo bolo navrhnuté. Ak zmluvu ratifikujeme, môžeme rokovať o nových dodatkoch a pokračovať v zlepšovaní UNCLOS. Ak zostaneme mimo zmluvy, môžeme len sledovať, ako zvyšok sveta rokuje o budúcnosti správy oceánov. Tým, že bránime pokroku, strácame šancu ho formovať.

V súčasnosti sa klimatické zmeny menia vo využívaní oceánov, čo zabezpečuje, že oceán aj spôsob, akým ho využívame, sa mení rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. V prípade UNCLOS boli oponenti úspešní, pretože ich ideologický postoj u politikov dobre rezonuje, ale ich vplyv sa zastaví v Senáte. Ich krátkodobý úspech zašil semienka významného zániku, pretože pokrok v technológii nás prinúti ratifikovať zmluvu, keď sa podpora priemyslu stane neprekonateľnou. Títo oponenti budú mať v diskusiách po tomto posune malý význam; rovnako ako Reaganova delegácia po váhaní stratila podporu pri rokovaniach. Avšak tí, ktorí prijmú politickú, ekonomickú a environmentálnu realitu využívania oceánov, budú mať veľkú výhodu pri formovaní jeho budúcnosti.

Keď sa zamyslíme nad tridsiatimi rokmi od UNCLOS, naše neúspech pri ratifikácii zmluvy je na obzore. Toto zlyhanie bolo výsledkom neschopnosti správne zarámovať diskusiu z pragmatického hľadiska. Namiesto toho nás ideologické kompasy, ktoré ignorovali ekonomickú a environmentálnu realitu využívania oceánov, nasmerovali do slepej uličky. V prípade UNCLOS sa stúpenci vyhýbali politickým obavám a v dôsledku toho sa im nepodarilo dosiahnuť ratifikáciu. Vpred si musíme uvedomiť, že zdravá oceánska politika sa bude budovať s prihliadnutím na politickú, ekonomickú a environmentálnu realitu.

Matthew Cannistraro pracoval ako výskumný asistent v Ocean Foundation na jar 2012. V súčasnosti je seniorom na Claremont McKenna College, kde sa špecializuje na históriu a píše diplomovú prácu o vytvorení NOAA. Matthewov záujem o oceánsku politiku pramení z jeho lásky k plachteniu, muškáreniu v morskej vode a americkej politickej histórii. Po ukončení štúdia dúfa, že využije svoje vedomosti a vášeň na uskutočnenie pozitívnej zmeny v spôsobe, akým využívame oceán.